Náš blog

Maroko – krajina, v ktorej luxus a chudoba kráčajú spolu ruka v ruke

Pridal A. Harská v kategórii Cestovanie , pridané 12.11.2016

Bolo to v apríli minulý rok, keď som po prvý krát vstúpila do Maroka. Krajiny, ktorá vo mne zanechala zvláštny, ale veľmi príjemný dojem. Pri pasovej kontrole v letovisku Agadir bol pán policajt veľmi milý, kládol síce všelijaké otázky (odkiaľ som, na ako dlho som prišla, kde som ubytovaná), ale inak som kontrolou prešla bez problémov.  Okrem môjho hostiteľa ma privítalo aj slniečko, hoci bolo vidno, že ešte pred chvíľou výdatne pršalo. (A daždivo bolo aj takmer počas celého môjho pobytu a to tam vraj prší len dva týždne v roku J ).  Spomínam si na svoje prvé fotografie tejto krajiny: desiatky záberov paliem, ktoré sa nachádzali všade. Môj pozorný hostiteľ ma hneď zobral do reštaurácie, v ktorej sme si dali (okrem iného) tradičné marocké jedlo: kus-kus. Samozrejme pekne naservírované a prikryté typickou hlinenou pokrievkou v tvare kužeľa.  Hoci bol kus-kus vynikajúci, bol súčasťou takmer každého hlavného jedla, takže po pár dňoch, keď som sa vrátila na Slovensko,  mi veru prišli vhod aj naše klasické zemiaky a ryža J. Základ marockej kuchyne tvorí už spomínaný kus-kus, zelenina, (kuracie) mäso, olivy a všadeprítomný arganový olej. 

Agadir je mesto, v ktorom nájdete luxus, ale aj chudobu. Centrum mesta je veľmi „európske“, ženy chodia nezahalené, majú na sebe dizajnové oblečenie a doplnky. Nájdete tu luxusné reštaurácie s nádherne upravenými záhradami. Čím ďalej sa však od centra mesta nachádzate, tým citeľnejšie začína byť vidieť chudoba. Tiež ženy na „predmestí“ už chodia zahalené, často až celé v čiernom. V strede mesta sa nachádzajú kráľovské záhrady, do ktorých je však bežným smrteľníkom vstup zakázaný. Ozbrojenú stráž vidno takmer každého pol kilometra. S ozbrojencami sa však stretnete aj v meste. Nakoľko Agadir je pri mori, chodí táto ozbrojená stráž bežne po meste a najmä v blízkosti prístavu.

Ubytovaná som bola u môjho hostiteľa Paola, ktorý tam mal svoj vlastný apartmán. Jedna malá kuchynka, stredne veľká obývačka so spálňou za závesmi a  malá kúpeľňa pre hostí. V druhej časti apartmánu mal svoju veľkú spálňu a veľkú kúpeľňu môj hostiteľ. Nezabudnuteľným zážitkom bol obrovský balkón, na ktorom rástli malé granátovníky a iné rastlinky a z ktorého bolo večer vidno na kopec, na ktorom bol osvietený nápis v arabštine. Tento nápis bol vyskladaný z bielych kameňov.  Voľný preklad nápisu je: Môj Allah, môj kráľ, moja krajina.

Maročania sú veľmi priateľskí (aspoň tí, s ktorými som sa stretla) a radi poradia, ak sa ich na niečo spýtate. Bežne sa dohovoríte okrem arabštiny aj vo francúzštine. Angličtina je až na ďalšom mieste. Ale dalo sa občas dohovoriť aj v nemčine.

Prvý výlet, ktorý pre mňa zorganizoval môj hostiteľ zostane pre mňa nezabudnuteľným zážitkom, na ktorý si vždy spomeniem keď si vybavím Maroko. Boli sme sa totiž pozrieť do oblasti, v ktorej sa točil film Alibaba a 40 zbojníkov. Prenajali sme si aj miestneho sprievodcu, ktorý sa v oblasti vyznal a okrem toho bol tiež našim tlmočníkom. Samotná dedinka do ktorej sme dorazili autom a priamo v dome miestneho „starostu“ sme sa občerstvili vynikajúcim marockým čajom a potom sme sa vrátili na obed, bola veľmi chudobná. Starostov dom slúžil tiež sčasti turistom (WC, umyváreň a miestnosť pre občerstvenie). Do tejto dedinky len pred 4 rokmi zaviedli elektrinu, takže o takých vymoženostiach ako je televízia miestni obyvatelia možno zatiaľ len počuli. Moja zvedavosť mi nedala a musela som nakuknúť do jedného obydlia, kde boli pootvorené dvere. Ľudia tam sedeli na poskladaných papierových škatuliach priamo na betónovej dlážke. Nábytok som aspoň v tomto jednom obydlí nevidela.  
Potom nastal čas vydať sa do oblasti, resp. do oázy, kde sa natáčal povestný „Alibaba“. Náš sprievodca k nám priviedol mladú ženu, celú zahalenú do pestrofarebného tradičného dlhého odevu, aj so zahalenou tvárou. Viedla k nám dvoch oslíkov. Sprievodca nás informoval, že do oázy pôjdeme na tomto dopravnom prostriedku.  Ja som s oslíkom problém nemala, ale môj hostiteľ, ktorý je malého vzrastu a váži vyše 100 kíl a kvôli veku má určité zdravotné problémy si túto trasu doslova pretrpel. Bolo to prvý krát, čo som sedela na oslíkovi. Namiesto uzdy som držala modrú umelohmotnú šnúru a starší koberec poslúžil ako sedlo. Slniečko svietilo, bolo veľmi príjemne. Krajina a najmä palmový háj bol prenádherný. Dozvedela som sa, že sú samčie a samičie palmy a tiež niečo o výrobe arganového oleja. A náš sprievodca mi dokonca aj zložil „kompliment“, vraj som taká pekná, že som hodna 120 tiav. Nuž, čo k tomu dodať J . 
Cestou späť som môjho hostiteľa ukecala, že musíme zastaviť a pozrieť si jeden zvláštny jav, ktorý ma zaujal.  Chcete vedieť aký ? Všetko sa už čoskoro dozviete v 2. časti.


Komentáre k príspevku